Anjel Sebalásky

Raz ráno sa schúliš do klbka, odpútaš sa od svojej mysle, oddáš sa stavu bez myšlienok a začínaš pomaly cítiť, ako z teba odchádza napätie, vnímaš, že spľaskávaš, ako vypustený balón a pocítiš veľký  Smútok…  Samotu… Bezradnosť… Neistotu…  Len pocítiš…

Po chvíli si všimneš, že sa dvere do izby pomaly otvárajú, i keď v dome okrem teba nikto nie je.  Ešte včera by si to chcela zdôvodňovať. Dnes ráno vieš, že to nie vánok otvoril k tebe dvere, a dovoľuješ si hrať s predstavou, že k tebe práve vstúpil tvoj Anjel Sebalásky.

Dnes ráno mu dovoľuješ  vstúpiť k tebe do izby a dovoľuješ si vnímať jeho rady, pomoc a ochranu. Si kľudná a tichá a pozoruješ, čo ti tichučko v myšlienkach zdeľuje – že všetko, úplne všetko, čo si dnes, včera a kedykoľvek predtým urobila, či povedala bolo presne tak, ako si to mala urobiť. Že je všetko správne a že sebaláska začína prijatím informácie, že si v sebe správne a zvedomením si skutočnosti, že seba samú nesmieš trestať.  Snáď by si len tak z rozmaru netrestala iného blízkeho človeka?  Anjel Sebalásky ťa láskavo vyzýva, aby si prestala terorizovať výčitkami a obviňovaním seba samú. Aby si sa prestala posudzovať  a aby si od tejto chvíle k sebe bola len súcitná. Nemožeš predsa poznať skutočné príčiny a dosah svojho konania v celom komplexe sveta a Vesmíru!  A ak vieš, že si urobila chybu, stačí povedať: „Odpusť, prepáč, ospravedlňujem sa.“ Vyslovením týchto slov sa udejú zázraky.

Dnes ráno ti Anjel vysvetľuje, že si sa vždy zachovala tak, ako si mohla vzhľadom k veľkosti vlastnej sebalásky. Že tvoja predstava o sebaláske, ktorá má potrebu sa porovnávať s inými – prijatá často od navonok „úžasných, spokojných, úspešných, milovaných, bohatých a zabezpečených žien“, ktoré občas vidíš v televízii, v kaviarni, obchode či v práci a o ktorých čítaš na netu, ktorým závidíš ich vyrovnanosť a schopnosť všetko perfektne zvládať, že táto nainfikovaná predstava – ako by to malo byť správne – je vlastne OMYL.  Veľký OMYL a KLAM, ktorým si sa nechala dobrovoľne obalamutiť a ktorý ti sposobil toľko trápenia.

Anjel ťa dnes ráno prosí, aby si prijala svoju – len svoju vlatnú cestu k sebaláske a nachádzala v iných len inšpiráciu a nie daný  pevný vzor.

Anjel ťa hladí a vyslovuje upokojujúce slová útechy,  že to, čo robíš, že to všetko už je tvoj prejav sebalásky a že sa možeš prijať presne taká, aká práve si. Že si možeš priznať smútok, strach, neistotu, slabosť…  A že tým si vyjadruješ viacej lásky k sebe samej, ako si vieš predstaviť, lebo sa už nemusíš snažiť byť niekým iným, než si, aby si komukoľvek dokazovala, že si.

Môžeš pocítiť  úžas osvietenia z pochopenia skutočnsti, že to je všetko vlastne ináč a že ty na to prichádzaš svojou skúsenosťou. Až v stave vlastnej úbohosti možeš začať počúvať tichý hlas vlastného Božstva, ktoré k tebe hovorí a nabáda ťa, aby si prijala prejavy svojho chovania ako sebalásku. Aby si si konečne uvedomila, že sebaláska znamená seba-milovať = akceptovať svoje chovanie  a vlastné prejavy, tak ako ti to ráno ukazovali tvoje deti, ktoré sa prejavia tak, ako to potrebujú, aby zvládli danú situáciu.

Ani najmenej si to nevyčítajú – vedia, že ich fňukanie, plač, krik je akceptovaním toho, čo ich bytosť potrebuje, aby veci zvládli a nik iný okrem nich nevie, ako sa zachovať lepšie, než to robia oni.  Nezaoberajú sa viac tým, čo bolo ráno. Všímajú si vonku okamžite nové situácie a spontánne sa im otvárajú vlastným slobodným prejavom. Možno svoje deti teraz začneš vnímať ináč a začneš i svoje – „slabosti a nedostatky“ považovať za TVOJE.  Možno si uvedomíš, že keď si pripustíš, že si nevieš rady, že tým prejavuješ lásku k sebe samej:  “ Ja si vlastne neviem rady, neviem, čo v situácii – ako dnes ráno, robiť. Jednoducho neviem.“

Možno sa teraz prestaneš obviňovať, že to nevieš, lebo život je práve daný tým, že nevieme, čo bude za chvíľu, i keď rozum by tak rád vedel a naplánoval každý okamih tvojho chovania dopredu a presne, aby ťa ochránil práve pred pocitom, že nevieš – pre tvoj rozum je to veľká prehra, vlastne nezvládol to, k čomu ho máš.

A ty dnes ráno začínaš akceptovať jednu dôležitú časť svojej bytosti – tú ktorá „nevie“, tú, ktorá ti umžňuje žiť, hľadať, mýliť sa, skúšať, lebo to je podstatou života – to, že nevieš, ako bude prebiehať následujúca chvíľa a nevieš, ako na ňu budeš reagovať. Začínaš sa prijímať i s tým, že sa možeš mýliť a že možeš vyjadriť to, že sa nevieš vždy chovať „správne“, podľa noriem iných ľudí o tom, čo je špatné a čo je dobré.  Tým k sebe púšťaš veľkú vlnu sebalásky.

I tým, že si priznávaš, že si smutná, slabá, unavená, sama pred sebou a v sebe akceptuješ tieto a iné pocity slovami:  “Ja, …… , ja sa milujem tým, že nielen tolerujem, ale i uznávam svoj pocit smútku, slabosti, únavy … v sebe – dovolím si pocity vnímať, cítiť a hovoriť o nich bez pátosu, či sebaľútosti. Sú moje a sú vo mne, tak kto iný by ich mal milovať, keď nie ja?“

„A dovoľujem si prejavovať sa práve tak, ako mi to daná situácia umožňuje bez  sebaobviňovania. A keď sa zmýlim, poviem  – prosím, ťa, prepáč mi to, zmýlila som sa“.

Toto je tvoj prejav sebalásky, toto všetko ti dnes ráno umožnili pochopiť tvoje deti a partner a toto ti prišiel povedať tvoj Anjel Sebalásky,  tak ho objími  a prijmi do seba.

Tak nádherné je dnešné ráno…